Prevzaté z blogu: Lucia Kramaričová - Železník |
3. časť - História železorudných baní v Železníku do roku 1881
Ž |
eleznícke bane boli zmapované v roku 1863 z iniciatívy Rimavsko-muránskej železiarskej spoločnosti. Miestna ruda bola kvalitná a lacná v porovnaní s rudou z iných gemerských baní aj zo zahraničných. Cena bola nižšia aj napriek nákladnému systému prepravy k peciam na vozoch po zlých cestách. Rimavsko-muránska spoločnosť v rámci šetrenia za dovoz vypracovala plán úzkokoľajky do Revúcej a do Tisovca. Spoločnosť mala zaplatiť 2/3 nákladov a zvyšnú tretinu mal hradiť štát, ten po počiatočnom súhlase od projektu odstúpil. Zásoby v ložisku sa odhadovali v 60. rokoch 19. storočia na 5,6 milióna ton, zásoby v Rákoši na polovicu zásob Železníka.
Železnícke ložisko sa stalo dosť významným, v roku 1856 sa vyťažilo 47,4% celouhorskej ťažby železa v Gemeri, z toho v Železníku 23,3%. Rakúsky železiarsky odborník I. Biderman 1857 zaraďoval železnícke a rákošské ložisko medzi štyri najväčšie ložiská v Rakúsku (ostatné Präphil, Erzberg, Krušná Hora). Uhorský železiarsky priemysel dostával rudu zo Železníka najlacnejšie v monarchii.
Hospodársky význam tejto oblasti bol nezanedbateľný, v celom procese od ťažby cez dopravu po spracovanie železa bolo zapojených okolo 3500 robotníkov. Darilo sa aj mestu Revúca, ktoré bolo najväčším účastinárom Rimavsko-muránskej železiarskej spoločnosti. Tieto okolnosti prispeli k tomu, že túžba založiť slovenské gymnázium našla odozvu - v roku 1862 vzniklo v Revúcej úplne prvé gymnázium s vyučovaním všetkých predmetov v slovenskom jazyku. Gymnázium bolo finančne podporované Rimavsko-muránskou spoločnosťou aj samotnými baníkmi a obyvateľmi okolitých obcí, štát naň neprispieval vôbec.
Od 60. rokov 19. storočia sa okrem limonitov a okrov začali ťažiť aj siderity, preto Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť prenikala aj do nižších častí ložiska. Až doteraz všetky práce v bani vykonával jeden človek, od tohto obdobia sa začína deľba práce a špecifikácia pracovníkov pre jednotlivé úkony.
Pri tvrdých horninách baník sám navŕtal diery pre pušný prach. Od roku 1885 bol pušný prach nahradený dynamitom. Pri razení ho prvýkrát použili v roku 1870, postup prác v tvrdých horninách sa značne urýchlil. Ruda sa vyvážala na povrch drevenými vozíkmi po drevených dráhach. Kým sa mohli položiť koľajnice, museli sa profily štôlní zväčšiť, vyrovnať stúpanie a zákruty. Prvé koľajnice položili 1868 v štôlni Magnae Spei, 1870 v štôlni Ladislav, 1872 v štôlni Štefan. Ruda sa už prepravovala v železných vagónoch tlačených ľuďmi. V Rákoši prvé koľajnice položili v rokoch 1867-8 v dedičnej štôlni Jozef. V tomto období stále prevládali drevené vozíky.
V 70. rokoch 19. storočia nastal vplyvom zvyšujúcej sa ťažby nedostatok baníkov, prichádzali sem prisťahovalci, niektorí ostali natrvalo vďaka ženbe. Podľa prameňov v roku 1865 bola v Železníku najvyššia ťažba na jedného robotníka, v porovnaní s oblasťami Dobšiná-Nižná Slaná a Štítnik-Hrádok. To veľmi neovplynilo zárobky baníkov, závislé od množstva vyťaženej rudy a od vyrazených stôp chodieb. Baníci zarábali veľmi málo, preto popri robote v baniach ešte obhospodarovali polia. Mzda sa krátila zrážkami za pušný prach a za pokuty. Niekedy baník nedostal výplatu žiadnu a ešte bol aj dlžný.
Zamestnávatelia odrátavali baníkom zo mzdy aj cenu potravín, ktorými ich zásobovali. Banský cech založený v roku 1846 nepodporoval invalidných baníkov, ani rodiny zosnulých baníkov. Poskytoval len dosky na truhlu, baníci teda žiadali, aby sa bratská pokladnica vzťahovala aj na nich, nielen na hámorských ro
botníkov. Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť založila bratskú pokladnicu v roku 1859. Baníci do nej prispievali určitou sumou z každej výplaty. Členovia mali nárok na lekárske ošetrenie, lieky, penziu a pohrebné, podporu dostávali aj ich vdovy a siroty. Aby mal nárok na penziu, musel byť robotník členom bratskej pokladnice aspoň desať rokov, členovia mohli žiadať od bratskej pokladnice pôžičky a mali právo na neplatené voľno najviac štyri mesiace za rok - to využívali baníci v lete na privyrobenie si počas žatvy. Bratská pokladnica zamestnávala lekára, ktorý býval v Revúcej. Počet pracovných úrazov sa zvýšil najmä v súvislosti so strelnými prácami s dynamitom a s koľajovou dopravou v baniach.
Prevzaté z blogu: Lucia Kramaričová - Železník |