Cez mnohé miesta často prechádzame bez povšimnutia, niektoré miesta vnímame ako obyčajné a nehovoria nám nič. Veľakrát by sme aj chceli vedieť históriu daného miesta no pátranie po informáciách býva často ťažké. Ja som podobne až do nedávna prechádzal časťami Zobora v Nitre a neuvedomoval si že okolie Špecializovanej nemocnice sv. Svorada dýcha históriou.
Aj z dôvodu zachovania a zakonzervovania zbytkov Kostola sv. Jozefa ktorý sa ešte nachádza v priestoroch nemocnice vzniklo v lete 2013 občianske združenie Zoborský skrášľovací spolok. V tejto lokalite stál už od 9. storočia kláštor, ktorého históriu prínašame v tomto článku.
ruiny Kostola sv. Jozefa
História kláštora na Zobore:
Zoborský benediktínsky kláštor a jeho zánik
V podstate a najviac svedčia o jestvovaní a pôsobení benediktínskeho kláštora na nitrianskom Zobore, o ktorom sa predpokladá, že mohol byť najpravdepodobnejšie založený od roku 880, keď vzniklo Nitrianske biskupstvo, ktorého prvým biskupom bol pôvodne benediktínsky mních Viching, zachované písomné pramene z obdobia či k obdobiu 11. - 15. storočia. Ale kristianizačné misie benediktínov nemohli nebyť na území Slovenska už pred príchodom (sv.) Konštantína (Cyrila) a (sv.) Metoda ba dokonca aj pred rokmi 824 - 830, keď salzburgský arcibiskup Adalrám vysvätil na mieste zvanom Nitrava kostol (Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae).
Zoborský kláštor
Povesť o osude synovca (veľko)moravského kniežaťa Rastislava, Svätopluka, ktorú pravdepodobne počas pobytu v Ostrihome pred koncom 12. stor. zaznamenal pražský kronikár Kosmas (Cosmas) v diele Kronika Čechov (Chronica Boemorum), tvrdí, že roku 894 sa Svätopluk utiahol na miesto na svahu vrchu Zobor (montis Zober), kde kedysi dávno postavili traja pustovníci s jeho podporou kostol (ecclesiam). O Svätoplukovi bolo poznamenané, že nebol spoznaný, lebo nemal tonzúru a mal na sebe oblečené pustovnícke rúcho. Svätopluk vraj až pred smrťou prezradil mníchom, kto je (Pramene k dejinám Veľkej Moravy). Podanie tejto časti Kosmovho rozprávania je spochybňované predovšetkým tým, že Kosmas nepísal o mníchoch kláštora, ale o pustovníkoch, eremitoch. A eremitská forma monasticizmu sa pokladá za príznačnejšiu pre dobu Kosmasa než pre (Veľkú) Moravu (Byzantská kultúra v slovanskom prostredí v VI. - XII. storočí. K problému recepcie a transformácie. Bratislava, Veda 1992, s. 115). Už prv, asi v r. 1064 - 1070, vznikla najstaršia uhorská legenda Život svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka, spísaná blahoslaveným Maurom, biskupom päťkostolským (Vita sanctorum heremitarum Zoerardi confessoris et Benedicti martiris a beato Mauro episcopo Quinecclesíastensi descripta).
Legenda spomína prvého známeho zoborského opáta po (veľko)moravskom a preduhorskom období. Z Poľska mal prísť muž menom Svorad, ktorý dostal mníšsky odev práve od opáta Filipa, ktorého kláštor, zvaný Zobor (monasterium Zobor nominatum), bol vybudovaný v nitrianskom chotári k úcte sv. Hypolita. Benedikt navštívil benediktínsky kláštor sv. Martina v Pannonhalme, keď tam ešte žil biskup Maurus, narodený asi okolo prvého tisícročia nášho letopočtu, ako žiak, študent. Obaja svätci, kanonizovaní možno už pred rokom 1083, sa stali od začiatku 12. stor. spolupatrónmi nitrianskeho katedrálneho kostola a obnovenej Nitrianskej diecézy.
Väčšia legenda svätého Gerarda biskupa (Legenda maior sancti Gerardi episcopi) má najpravdepodobnejšie pochádzať z 13. a iba posledná kapitola zo 14. storočia, ale azda sa mohla opierať predovšetkým o pramene z 11. - 12. storočia. (Sv.) Gerard mal byť okolo roku 1030 prvým uhorským kráľom (sv.) Štefanom I. postavený na vrchol cirkevnej hierarchie novozaloženej Marošskej alebo Čanádskej diecézy, kde horlivo rozširoval kult Panny Márie. Z vôle kráľa boli k jeho pôsobeniu zhromaždení mnísi z rozličných kláštorov kráľovstva. Udajne tiež dvaja zoborskí mnísi (Crato et Thazlo). V diecéze biskupa (sv.) Gerarda pôsobili aj mnísi, ktorí Božie služby vysluhovali nelatinskou liturgiou (monachi Greci, qui divina secundum ritum et consue-tudinem suam celebrabant).
Tvrdí sa o nich, že išlo o duchovných z neskorších generácií žiakov arcibiskupa (sv.) Metoda, ktorí používali pri bohoslužbách slovanský jazyk, na čo Čanádsky biskup nepozeral práve s veľkou priazňou.
Pred ostrihomským arcibiskupom, ktorého (arci)diecéza od svojho počiatku na prelome 10. - 11. stor. mohla nadväzovať na rozsah diecézy (veľko)moravského Nitrianskeho biskupstva (Sídelná ostrihomská kapitula a stredoveké Slovensko), bola súdom doriešená žiadosť zoborského opáta Gottfrieda. Listinou vydanou spred 1. septembra 1111, ktorá mala byť spečatená pečaťou kráľa Kolomana, bola potvrdená tretina zo všetkých mýt mesta Nitra, Trenčín a na celej rieke Váh Zoborskému kláštoru. Mýta daroval kláštoru už kráľ (svätý) Štefan I. (panoval v rokoch 997 - 1038), ktorý obdaroval zoborských benediktínov taktiež desiatkami zo všetkých kláštorných majetkov v krajine. Desiatkami tak od služobníkov, ako aj od slobodných ľudí. Už samotné zapísané znenie z mien spravodlivých a vznešených ľudí, z hlavných 12 svedkov svedčiacich v prospech opáta, neraz naznačuje ich starý slovenský pôvod. Meno utvorené podľa zamestnania - bača - mal jeden z vymenovaných nitrianskych komesov (Bacha). Mal meno, ktoré bolo jazykovedou zaradené k najstarším osobným menám a prímenám predkresťanského typu až do konca 15. storočia. Medzi ďalšími svedkami dosvedčujúcimi zlistinenie bol i gramatik (Willermus gramaticus) iste zo školy Nitrianskej kapituly, ako nasvedčuje aj znenie listiny, a nie zo Zoborského kláštora. Darovanie Kaplnky sv. Svorada a zeme z oboch strán Váhu, nad ktorým kaplnka stála, kráľom (sv.) Ladislavom I. (Dedit eciam Ladislaus rex sancto Ipolito capellam sancti Zoerardí in Trinchen et terram ex utraque parte Wag super quam capella stat.), ktorý vládol v rokoch 1077 - 1095, bolo zapísané v tranzumte, t. j. v hodnovernom odpise sfalšovaného, nezachovaného a neznámeho exempláru, verzie, najstaršieho listinného originálu listiny z roku 1111. Odpis vyhotovil a spečatil svojou privesenou pečaťou benediktín-sky konvent sv. Benedikta pri Hrone 14. februára 1414 na žiadosť nitrianskeho biskupa Hynka, ktorý bol zároveň aj správcom (gubernátor) Zoborského kláštora, ako aj na žiadosť celého konventu (MARSINA, R.: Štúdie k Slovenskému diplomatáru. K problematike najstarších zoborských listín. Historické štúdie VII).
Už pred rokom 1113 mal sídlo v Brne v roku 1055 a v rokoch 1058 - 1061 moravský vojvoda Otto I; v Olomouci v rokoch 1061 - 1087. Jeden z jeho dedičov a nástupcov Otto II. v rokoch 1107 - 1110 a v rokoch 1113 - 1125, o ktorom sa vie, že bol roku 1107 vodcom vojska svojho brata Svätopluka, uskutočnil vo februári 1109 vpád na územie Slovenska, pri ktorom bolo veľmi spustošené aj okolie Nitry (HAVLÍK, L. E.: Dejiny Moravy v datech).
Nemálo postihnuté boli majetky Zoborského kláštora a jeho ľudia. Zoborský opát Gottfried sa musel postarať o zistenie ich stavu a znovuobnovenie. Vyhotovil sa preto súpis nehnuteľného majetku kláštora, ktorý bol na opátovu žiadosť potvrdený s vedomím kráľa, ostrihomského arcibiskupa a ďalších popredných ľudí kráľovstva. A to listinou datovanou k obdobiu po 1. septembri 1113, ktorá mala byť potvrdená kráľovskou pečaťou rovnako ako listina z roku 1111.
Do vyhotovenia listiny z roku 1113 mohla uplynúť doba vyše štyroch rokov po vpáde moravského vojvodu, keďže išlo o niekolko desiatok majetkov rozložených až do vzdialenosti okolo 100 kilometrov od Trenčína a Turca po Dunaj, u ktorých obchádzka a jej spísomnenie, jedného majetku za druhým, muselo trvať viac týždňov. Uplynutie určitého času, dokedy bola vyhotovená listina, vyplýva iste aj z toho, že zoborský opát pristúpil k vyhotoveniu spísania majetkov kláštora aj preto, lebo po ich spustošení tvrdili mnohí z ľudí predtým závislých na opátstve, že sú slobodní. V listine z roku 1113 bolo zapísaných množstvo starých slovenských názvov z 9. - 11. storočia zo západnej časti Slovenska, vysvetľovaných vo význame slov ako turňa (Turňa aqua), bukovina (Bucouna) atď (MARSINA, R.: Štúdie k Slovenskému diplomatáru. K problematike najstarších zoborských listín. Historické štúdie VII).
Vývin spísomňovania i na území Slovenska sa začal ustaľovať od konca 12. stor. a od prvej tretiny 13. stor. sa ďalej upevňoval a rozrastal. A práve v tej dobe kráľ Belo III. listinou z roku 1185 potvrdil testamentárne usporiadanie manželky Canáda (Sanad) so synom Stojslavom (Stoyzlou, Stoyslov). Kláštor na Zobore dostal Nitriansku Blatnicu (predium, quod dicitur Sarfew) s obývanými usadlosťami, pričom sa menovite uviedli aj iné majetky. Spor ľudí z rozličných dedín a ľudí kláštora z dediny Neded (villa Negied) rozhodol roku 1206 na požiadanie zoborského opáta kráľ Ondrej II., vtedy s patronátnym právom ku kláštoru, reambuláciou, teda spísaním a vytýčením medzí nededského chotára. Tým sa malo zamedziť nedorozumeniam pri chytaní výz a iných rýb na Váhu, pri odvádzaní dreva i všetkých vecí nevyhnutných pre udržiavanie či obnovovanie kláštora alebo živobytie mníchov tak, ako to bolo osobitne stanovené už kráľom (sv.) Štefanom I. Vzrastať začalo aj zúčastňovanie sa Zoborského kláštora na riešení rôznych záležitostí iných benediktínskych kláštorov. Asi v apríli 1231 sa pápežský poddiakon a kaplán Egid obrátil na benediktínskeho opáta z Kláštora sv. Petra a Pavla z Taty a zoborského opáta pre spor medzi opátom a konventom sv. Martina v Pannonhalme so šľachticom Fabiánom, ktorý zabral pannonhalmskému kláštoru Kostol sv. Ducha (mal byť v Palote pri Váhu východne od Galanty v šoporňskom chotári), s dvormi či palácmi a majetkami. Subdiakon s odvolaním sa na pápežovu autoritu nariadil tatskému a zoborskému opátovi, aby uviedli do odcudzeného majetku pannonhalmského opáta s konventom. Odporcov a odbojníkov mal postihnúť cirkevný trest.
K septembru roku 1231 datovaná, obnovená a revidovaná Zlatá bula kráľa Ondreja II. pre časté falošné svedectvá súdnych poverencov, pristaldov priamo vyžadovala dosvedčovacie konanie umocniť pri väčších záležitostiach diecéznymi biskupmi alebo kapitulami. Pri menších záležitostiach susednými konventmi a kláštormi. Medzi cirkevné inštitúcie, ktoré potom pôsobili ako hodnoverné miesta (loca credibilia), v Uhorskom kráľovstve zastávajúce oproti ostatným krajinám Európy post verejného notariátu, ktorých množstvo spočiatku nebolo obmedzované, sa postupne priradil aj konvent Zoborského kláštora. Hodnoverné miesta sa svedectvom zúčastňovali pri majetkovoprávnom konaní, zlistiňovávali výpovede, ba dokonca vydávali overené odpisy vlastných a cudzích listín. Archívy hodnoverných miest bývali uložené v sakristiách. Archív konventu zoborských benediktínov sa nezachoval a precíznejšia rekonštrukcia jeho územnej právomoci nebude preto príliš jednoduchá. Snáď sa prevažne vzťahovala na Bratislavskú, Nitriansku, Tekovskú a Trenčiansku župu. Na tie isté župy, ktoré podliehali hodnovernému miestu Nitrianskej kapituly.
Hodnoverné miesto konventu Zoborského kláštora označovala za vydavateľa intitulácia listiny z 22. septembra 1247, ktorou sa mali obrániť majetkové práva Nitrianskej kapituly, listiny, pri ktorej bolo dokázané, že ide o vymyslené falzum vyhotovené o 3 až 4 storočia neskôr. Nevylúčilo sa, že intitulácia listiny z 8. novembra 1256, uvádzajúca toho istého vydavateľa, bola použitá pri zhotovení spomenutého falza z roku 1247. Listina z roku 1256 uviedla protest svätobeňadického opáta Juraja s konventom proti všetkým, ktorí po vpáde Tatárov zabrali kláštoru majetky. Hodnovernosť listiny je spochybňovaná tvrdením, že bola vyhotovená prijímateľom, konventom benediktínov vo Svätom Beňadiku. Práva Zoborského kláštora na dve poplužia zeme v Krakovanoch zostalo na potvrdzovanie a podľa listiny nitrianskeho biskupa Vincenta z roku 1258 taktiež trom spolubratom zoborského opáta Petra, kantorovi Matejovi (Mathie vi-delicet cantori), dekanovi Ibovi a kňazovi Benediktovi. Hodnosť kantora mohla najskôr znamenať tak predstaveného chóru, ako aj učiteľa spevu a hudby v kláštore. Zoborský kláštor, určite s vlastným skriptóriom, mal možnosť dokonca si vymieňať vzácne kódexy z kláštorom v Pannonhalme už i počas udržiavania úzkych kontaktov koncom 11. storočia, ale zatiaľ najstaršia priamejšia písomná zmienka o škole na Zobore súvisí asi zo spomenutým kantorom Matejom. Zaujímavé je, že až z tak neskorej doby, keďže už Všeobecné upozornenie (Admonitio generalis) kráľa Frankov a Langobardov Karola Veľkého z roku 789 nariaďovalo zriadiť školu pri každom biskupskom kostole a kláštore predovšetkým najprv kvôli vzdelávaniu duchovenstva. Jedna z príčin azda tkvie v blízkosti školy Nitrianskej kapituly.
Vyberanie pápežských desiatkov bolo najčastajŠie zdôvodňované ochranou Svätej zeme a zápasom s protivníkmi kresťanstva. V Uhorskom kráľovstve je v písomných prameňoch doložené najmä v rokoch 1281 - 1286, 1317 - 1320, 1332 - 1337, 1338 - 1342, 1350 - 1354, 1359 - 1363 a 1373 - 1375. Od počiatku 14. stor. viedla neujasnenosť vzájomných vzťahov kandidátov na Apoštolský stolec k viacdesaťročnému pobytu pápežov v juhofrancúzskom Avignone. Snaženie vyberať pápežské desiatky v jednotlivých európskych krajinách len narastalo. Najobsiahlejšie registre vyberaných pápežských desiatkov pochádzajú z rokov 1332 - 1337, keď bol kolektorom Jakub Berengarius a Raimundus de Bonofato. Zoborský opát ohodnotil svoje opátstvo na viac ako 100 hrivien ročne, ale pápežský desiatok sa mal splatiť až po troch týždňoch od vtedajšej nedele vo vigílii sv. Vavrinca. Nitriansky biskup ocenil svoje benefícium na 200 budínskych hrivien. Desiatok mal byť vo výške sedem budínskych hrivien, ale sľúbil dať viac, ak by to bolo presnejšie. Ten istý sľub vyslovila tiež Nitrianska kapitula, ktorá inak platila 5 budínskych hrivien prostredníctvom archidiakona Sebastiána a lektora. Na inom mieste registra pápežských desiatkov sa uvádza, že Nitrianska kapitula mala 20 kanonikov, ale v prítomnosti 15. Nitriansky biskup, trenčiansky archidiakon Sebastián, lektor Štefan a kanonik Pavol zhodnotili všetky kanonikáty, ale nie ich osoh, na nie viac ako 70 hrivien ročne. Z toho mala kapitula platiť pápežský desiatok vo výške 2 hrivien. Rovnakú sumu platil archidiakon Sebastián za svoj archidiakonát ohodnotený na 20 hrivien. V roku 1338 - 1342 mali dohliadnuť na odovzdávanie pápežských desiatkov za šesťročné obdobie, ako bolo stanovené na koncile vo Vienne, nevynímajúc uvoľnené benefícia, dvaja nunciovia Apoštolskej stolice ustanovení pre Uhorské a Poľské kráľovstvo. Galhardus de Carceribus, titelský prepošt, a Peter Gervasius, viviersky (Vivariensis) kanonik. Opát Zoborského kláštora odovzdal 25. apríla 1342 40 hrivien budínskych denárov. Za takú sumu sa v tom istom roku dali napríklad kúpiť aj dve dediny a pod.
Na zasadaní ostrihomských kanonikov a vizitácii sídelnej Ostrihomskej kapituly, ktorá sa začala úsvitom 24. mája 1379 a trvala 15 dní, bol medzi inými ostrihomský kanonik, súčasne nitriansky archidiakon, Ladislav a ostrihomský kanonik Pavol z Nitry. Zodpovedný za vizitáciu bol sibinský biskup Anton de Pontho, dekretista (decretorum doctor) poverený ostrihomským arcibiskupom Jánom Kanižaiom, ktorý bol tiež večným županom Ostrihomskej župy, prímasom, legátom Apoštolskej stolice a najvyšším kancelárom kráľovského majestátu. Biskup Anton bol arcibiskupovým vikárom vo veciach duchovných a prísediacim na arcibiskupskom súde. Vizitácia zisťovala odpovede na otázky sformulované v 49 bodoch. V šiestom bode bola otázka, či mimo arcibiskupského stolca v Ostrihome jestvovali benefícia, ktoré boli podriadené arcibiskupovi. A ak, tak ktoré, aké, kto ich držal a akým spôsobom. Oslovení ostrihomskí kanonici podrobnejšie vypovedali o nemalom počte benefícií a hodností. V Ostrihome išlo v prvom rade o Prepoštstvo sv. Juraja mučeníka na Zelenej Nive, Prepoštstvo sv. Tomáša na ostrihomskom predvrší a Prepoštstvo sv. Štefana prvomučeníka na Ostrihomskom hrade. Nasledovali svetské a rádové prepoštstvá, potom opátstva a fary.
Z benediktínskych opátstiev sa na území Slovenska nachádzalo päť: Zoborský (De Zobor.) kláštor sv. Hypolita, Ludanický kláštor sv. Kozmu a Damiána, Klížsky kláštor Panny Márie (veľkoklížsky chotár), Svätobeňadický kláštor a Lekýrsky kláštor sv. Spasiteľa (v časti hronovského chotára).
Za panovania Žigmunda Luxemburgského (v rokoch 1387 - 1437) v Uhorskom kráľovstve viedla podpora Ladislava Neapolského na uhorský trón k úplnej roztržke panovníka s pápežom Bonifácom IX. i v cirkevných právach. Nitrianskym biskupom sa stal kráľov prívrženec Hynko, ktorý dostal na starosť aj spravovanie Zoborského kláštora. Priamo pápežovi boli rezervované poplatky z menších benefícií, anáty. Po smrti nitrianskeho biskupa Hynka sa 25. októbra 1430 pri anátoch Zoborského kláštora spomínal výnos vo výške 300 zlatých florénov a spájal sa už s menom nitrianskeho biskupa Juraja.
Smrťou Albrechta Habsburgského 27. októbra 1439, zaťa Žigmunda Luxemburgského, nastal dlhoročný zápas o uhorský trón. Skutočné upevňovanie kráľovskej moci nastalo až za vlády Mateja Korvína z rodu Huňadyovcov, kraľoval v rokoch 1458 - 1490, ktorému bol veľmi oddaný Ján Vitéz zo Zredny ešte ako varadínsky biskup i v období Matejovho zajatia na Budínskom hrade po obvinení zo zrady na kráľovi Ladislavovi V. Pohrobkovi, synovi nebohého Albrechta Habsburgského. Do rúk Jána Vitéza zvoleného pred 16. februárom 1465 Ostrihomskou kapitulou na uprázdnený arcibiskupský stolec v Ostrihome sa z priazne kráľa dostala správa Nitrianskeho biskupstva a po smrti zoborského opáta Mikuláša, niekedy na konci roku 1467 alebo na začiatku roku 1468, vlastným pričinením aj Zoborský kláštor. Rozhodujúci okamih prišiel po dlhšom pobyte ostrihomského arcibiskupa v Nitre na jar a v lete 1468.
Jednoznačným svedectvom sa stala listina Konventu kláštora sv. Benedikta pri Hrone zo 4. augusta 1468. Pred Svätobeňadický konvent sa s protestom dostavil rehoľný brat (fráter) Anton iste z Nitrianskych Drážoviec (de Daras), za seba a celý Konvent kláštora sv. Hypolita mučeníka zo Zobora. Vyslovil sa výstižne k udalostiam, ktoré sa prihodili potom, keď z Božej zhovievavosti opustil zoborský opát Mikuláš pozemský život. Vtedy opátstvo na Zobore zabral kastelán Nitrianskeho hradu Peter Koth, inak familiár Jána, ako uviedol z Božieho súcitu ostrihomského arcibiskupa. V sobotu 30. júla 1468 podľa Antona, ktorý sa vyjadril, že nevedel, z akého dôvodu zobral Peter Koth potajomky všetky listiny a spisy uchovávané v kostole kláštora, uložené v pomaľovanej skrinke. Odniesol ich na Nitriansky hrad, kde ich držal bez vedomia a vôle zoborských benediktínov. Na škodu, skazu a spustošenie Zoborského kostola a konventu. V zlej predtuche brat Anton i za konvent verejne protirečil a protestoval proti ostrihomskému arcibiskupovi, jeho familiárovi, nielen za držanie odcudzených listín, ale aj pre zaberanie majetkov opátstva kdekoľvek v kráľovstve. Nemenej proti možnému dosiahnutiu donácie ktoréhokoľvek majetku opátstva a úžitkov kráľom Matejom. Obavy boli oprávnené, pretože Matej využíval cirkevné benefícia na odmeňovanie osôb, ktoré nepotreboval iba pri vládnutí, ale tiež v osobnom živote.
Benediktíni na Zobore, ktorí mali žiť podľa regule sv. Benedikta, kde boli v prológu napísané aj slová „Hľaďte, láskou svojou ukazuje nám Pán cestu života" (Ecce pietate sua demonstrat nobis Dominus viam vitate), sa snažili ešte 4. augusta zabrániť svojvôli Jána Vitéza, ale márne. Vitéz presvedčil panovníka, že Zobor patrí Nitrianskemu biskupstvu a požiadal Apoštolskú stolicu o potvrdenie benefícia. Pápež Pavol II. v odpovedi zo 17. septembra Vitézovi vyhovel. Majetok Zoborského kláštora prešiel na Nitrianske biskupstvo a Nitriansku kapitulu. Mnísi z kláštora nemuseli odísť, ale niektorí časom zomierali, alebo z kláštora poodchádzali. Hodnoverné miesto Zoborského kláštora pôsobilo aj v ďalších rokoch, ale po narušení práv ostrihomského arcibiskupa pre jeho účasť v protikráľovskom sprisahaní v rokoch 1470 - 1471, sa postupne pred koncom 15. stor. prestáva spomínať.
Texty prevzaté zo stránky www.zobor.fara.sk
Zdroj: František Oslanský, odborný referát z konferencie usporiadanej pri príležitosti 750. výročia udelenia mestských výsad Nitre, v Nitre 3.-5.9.1998, foto Nitra milá Nitra...(Osveta 1988).