Vďačným turistickým cieľom v okolí Nitry je zrúcanina Oponického hradu. Ponúka nenáročnú trasu vhodnú aj pre rodiny s malými deťmi, navyše túto trasu, ktorá vedie po zelenej značke z obce Oponice zvládnete za pár hodín, takže si stačí rezervovať popoludnie a môžete zažiť pekný výlet.
Oponický hrad bol jedným z radu pevností kontrolujúcich údolie rieky Nitry s dôležitým stredovekými komunikáciami. Hrad dal postaviť koncom 13. storočia brat Matúša Čáka Trenčianskeho, magister Peter Čák. Prvá písomná zmienka o hrade pochádza ale až zo začiatku 14. storočia v súvislosti s predčasnou smrťou Petra Čáka. Hrad nato prešiel do rúk jeho brata Matúša. Oponice sa tak stali jedným z oporných bodov rozsiahlych Čákových dŕžav.
Keď šesťdesiatjedenročný nán Váhu a Tatier v marci 1321 zomrel, na kráľov pokyn boli všetky jeho hrady obsadené vojskom. Bývalí Matúšovi kasteláni, za ktorými už nestál ich mocný pán, videli zbytočnosť svojho odporu a vzdávali sa bez boja. Kráľovský kasteláni hrad spravovali až do roku 1392, keď ho aj s panstvom odkúpili tri dcéry Mikuláša z Čeklísa s manželmi. Jeden z nich, Peter Evra zo Stráží, sa po rozdelení majetkov neskôr stal ich jediným vlastníkom. Bol prvým, ktorý si odvodil meno od názvu hradu a od roku 1411 si začal písať predikát - de Appon. Obranná valcová veža - bergfrit - bola situovaná oproti nebezpečnému stúpajúcemu horskému svahu a chránila tak malé jadro s palácom. Vyčnievalal z obvodovej hradby proti smeru najočakávanejšieho útoku. K vonkajšiemu obrannému prvku slúžila tiež dnes čiastočne zachovaná okružná priekopa. Vzrastajúce nebezpečenstvo husitskej invázie na územie Slovenska bolo dostatočným podnetom pre majiteľa hradu vybudovať nové predhradie, vybavené modernými strielňami. A tak v časoch panstva Jána Jiskru a jeho bratríckych vojsk slúžil ako bezpečné útočisko pre Aponiovcov a ich priateľov. Horšie však dopadli obyvatelia okolitých obcí, ktoré husiti vypálili. Keď osmanská armáda dobyla v roku 1542 Budín, uhorské kráľovstvo sa zatriaslo v základoch. Benedikt Aponi, vedomý si ďalších následkov, rozhodol sa hrad náležite opevniť. Na západnej strane predhradia dal vybudovať dodnes zachované opevnenie s mohutnou nárožnou baštou. Dvojposchodová, do nádvoria otvorená delová bašta nazývaná Tereš mala nad vysokým prízemím poschodie s piatimi veľkými delovými strieľňami, prístupnými po drevenej pavlači. Ochodza pokračovala plynulo aj na priľahlé úseky hradieb, k strieľňam pre ručné zbrane.
O polstoročie neskôr protiturecký bojovník Juraj Aponi započal ďalšiu prestavbu hradu, kladúc dôraz hlavne na prudký rozmach delostrelectva kvôli pretrvávajúcemu tureckému nebezpečenstvu. Pre možný dlhodobý pobyt obyvateľov hradu vybudoval ďalšie obytné priestory, ktoré by spĺňali nároky na reprezentáciu rodiny s vysokým spoločenským postavením. Dovŕšenia veľkolepej prestavby sa však Juraj Aponi nedožil, pretože padol v tureckej vojne. Dokončil ju až jeho brat Pavol. Impozantne prestavaný hrad sa stal predmetom roztržky pri delení majetku medzi bratmi. Dlhodobú ťahanicu o hrad nakoniec zavŕšil ničivý požiar v roku 1645. Napriek tomu ešte poskytol hrad útočisko Rákociho kurucom. Zakrátko však cisárske vojsko už aj tak ťažko poškodený hrad rozstrieľalo delami, keď útočilo na povstalcov.